S MAXOM KAŠPARŮ – LIEK NA MENEJCENNOSŤ

            Mám priateľa, kňaza - je veľmi šikovný a keďže po vysvätení ho dali do blízkej farnosti, boli sme v častom kontakte. Ten chlapec nesmierne trpel komplexom menejcennosti. Padali mu z hlavy vlasy, čo sa on snažil silou mocou zakryť. Preto sa česal na spôsob „prehadzovačky“ – a predstavte si ten des v jeho očiach vždy, keď zafúkal vietor. Na slová „vlasy“, „hrebeň“, „šampón“ reagoval podráždene, s červeňou v tvári a vzťahoval ich na seba.
            Keď ho preložili, zo dva roky som ho nevidel. Raz som však šiel okolo fary, kde býval, a tak som tam zazvonil. Prišiel mi otvoriť – vypleštil som oči na jeho hlavu - na nej plešina ako zo žurnálu. „Počúvaj, a kde máš svoju prehadzovačku?“ zadivil som sa. „No, vyliečil som sa zo svojho komplexu...“ „Tak mi povedz, ako sa to dá, nech sa aj ja, psychiater, poučím...“ „No, čítam predsa evanjelium...“ „To je dobre, že ho čítaš, veď si kňaz!“ „A tam sa píše, že ani vlas sa nám nestratí z hlavy bez vedomia vášho Otca. A tak ráno, keď vojdem do kúpeľne a sa pozriem do zrkadla, poviem mu: Ó, Pane, koľkokrát si si na mňa spomenul...“
            Ten chlapec pochopil, že jeho hodnota nespočíva v tom, koľko má vlasov! Dokázal si zo seba urobiť žart! Pochopil, že Boh ho má rád takého, aký je! Mal som z toho neskutočnú radosť!